Aj takéto hrozivé svedectvá obsahovala správa, ktorou Alfréd Wetzler a
Rudolf Vrba priblížili svetovej verejnosti hrôzy holokaustu. Obaja väzni
pôvodom z Trnavy a z Topoľčian nadiktovali správu v Žiline v roku 1944,
potom, ako sa im podarilo ujsť spoza ostatných drôtov tábora smrti
Auschwitz-Birkenau.
Od ich úteku v nedeľu 7. apríla uplynie 80 rokov.
Alfréd Wetzler sa narodil 10. mája 1918 v Trnave v robotníckej rodine. V
rokoch 1936-1940 pracoval v tehelni. Za sabotáž ho v roku 1941 zatkli a
na štyri mesiace uväznili v Bratislave. Do koncentračného tábora
Auschwitz-Birkenau ho previezli 13. apríla 1942. Pracoval tam ako nosič
mŕtvol, alebo ako pisár či člen pracovnej skupiny vykonávajúcej pozemné
práce.
Rudolf Vrba sa narodil ako Walter Rosenberg 11. septembra 1924 v
Topoľčanoch. Ako Žida ho vylúčili z gymnázia v Bratislave, pracoval v
Trnave ako robotník. Už na jar roku 1942 chcel zo Slovenska utiecť cez
Maďarsko do Británie, kde sa chcel pripojiť k československej armáde. V
Budapešti mu táto trasa prišla nebezpečná, preto sa chcel vrátiť na
Slovensko a vybaviť si nové doklady. Chytili ho na maďarsko-slovenskej
hranici. Dostal sa do zberného tábora v Novákoch, odkiaľ sa mu zasa
podarilo utiecť, no opäť ho po pár dňoch chytili.
Najskôr ho previezli do koncentračného tábora Majdanek v Poľsku, 30.
júna ho poslali do tábora Auschwitz-Birkenau. Tu sa stretol so svojím
krajanom, o šesť rokov starším Alfrédom Wetzlerom.
Obaja väzni počas práce v tábore získali prehľad o počte ľudí, ktorí sem
prichádzali z rôznych štátov. Po úteku upozornili na to, že prevažná
väčšina deportovaných Židov skončila v plynových komorách v Birkenau, čo
bol tábor susediaci s táborom v Auschwitzi.
Wetzlerovi a Vrbovi sa podarilo utiecť 7. apríla 1944. Skryli sa
popoludní okolo 14. hodiny v halde dreva, ktoré bolo pripravené na
výstavbu nového objektu. Vedeli, že stráže hľadajú stratených väzňov tri
dni, preto po celý tento čas ostali v úkryte. Až po troch dňoch sa
vydali na cestu smerom k slovensko-poľským hraniciam. Podarilo sa im
dostať na Slovensko, do Čadce a neskôr do Žiliny, kde v dňoch od 25. do
28. apríla vypovedali o svojich skúsenostiach pred tzv. Židovskou
pracovnou radou. Tu získali falošné doklady s menami Jozef Lánik a
Rudolf Vrba.
Vypočúvali ich aj oddelene, aby sa zistilo, či sa ich výpovede zhodujú.
Na základe ich svedectiev vznikla Správa Wetzlera a Vrbu, známa i ako
Osvienčimská správa. Obsahovala konkrétne údaje o počte väzňov, praktiky
a udalosti, ktorých boli Vrba a Wetzler svedkami, aj nákres tábora.
Ako konštatuje portál holocaust.cz, v čase, keď plynové komory v
Birkenau išli na plné obrátky, chceli Wetzler a Vrba varovať, že
takzvané "presídlenie na východ" znamenalo v skutočnosti vyhladzovanie.
Skutočnosti popisujúce do detailu neľudské zaobchádzanie s väzňami a
väzenkyňami, či ich popravy, však pôsobili natoľko šokujúco, že sa
stretli s nedôverou. Hoci správa bola ihneď preložená do viacerých
jazykov a distribuovaná medzinárodným inštitúciám, masové vraždenie sa
nepodarilo zastaviť – koniec nastal až s porážkou Hitlera.
"Správa Wetzlera a Vrbu sa však každopádne stala jedným z prvých
podrobných písomných dokumentov očitých svedkov o holokauste. Po vojne
bola využitá v tzv. norimberskom procese a dnes sa považuje za jeden z
najdôležitejších dokumentov 20. storočia," uviedol portál holocaust.cz.
Až do konca druhej svetovej vojny bol Alfréd Wetzler členom aktívneho
odboja a bojoval v Slovenskom národnom povstaní. Už v roku 1945 vydal
knihu z názvom Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí. K téme sa vrátil
v roku 1964 románom Čo Dante nevidel, ktorý vydal pod menom Jozef
Lánik. V 60. rokoch minulého storočia svedčil aj v procese s Adolfom
Eichmannom v Jeruzaleme.
Po roku 1968 sa dostal do konfliktu s komunistickou mocou. Stal sa
politicky nespoľahlivým a mal problémy s priznaním výhod pre účastníkov
odboja, ktoré definoval známy zákon 255. Žil s manželkou v Bratislave.
Od roku 1970 bol na invalidnom dôchodku a v rokoch 1979 až 1987 pracoval
na čiastočný úväzok v knižnici v bratislavskom Ružinove. Zomrel 8.
februára 1988.
Takisto Rudolf Vrba sa zúčastnil na odboji. Po vojne vyštudoval chémiu a
stal sa odborníkom na biochémiu mozgu a na výskum cukrovky a rakoviny. V
roku 1958 emigroval, pôsobil dva roky na ministerstve poľnohospodárstva
v Izraeli. Od roku 1976 bol profesorom farmakológie na Lekárskej
fakulte Univerzity Britskej Kolumbie vo Vancouveri. Svoje svedectvo
poskytol vo viacerých dokumentárnych filmoch, je autorom knihy Utiekol
som z Osvienčimu. Zomrel 26. januára 2006.
V roku 2007 získali Vrba a Wetzler vysoké štátne vyznamenania in
memoriam - Rad Bieleho dvojkríža I. triedy a Kríž Milana Rastislava
Štefánika I. triedy. Od augusta 2014 sa každoročne koná Pochod po
stopách hrdinov z Osvienčimu do Žiliny. Príbeh slovenských hrdinov
mapoval film Správa, ktorý slovenský režisér Peter Bebjak dokončil v
roku 2020.